späť


NARODENIE,  ŽIVOT  A  SMRŤ  ČLOVEKA

    Narodenie
    Rád by som  začal svoje rozprávanie o narodení ešte oveľa - oveľa skôr, ako príde k samotnému narodeniu sa maličkého človiečika na tento svet. Pred tým, ako sa maličké bábätko po prvý raz ozve tým krásnym detským plačom, musí Duch prejsť veľmi dlhou a náročnou cestou, aby sa smel narodiť tu na Zem pozemským rodičom a postupne rozvíjať všetky svoje vlastnosti, túžby a city... 
       Skôr, než sa pustíme do rozprávania o putovaní ľudského ducha všetkými časťami Stvorenia až sem na Zem, mali by sme si uvedomiť, že na tohto Ducha sa máme pozerať nie tak, ako hľadíme na ľudí vo svojom okolí vediac o ich pekných, či škaredých vlastnostiach, o ich starostiach, či trápeniach. Na Ducha, ktorý sa práve narodil do celého svojho nového bytia, tam ďaleko od tejto Zeme v krásnom kvete, ktorý mu na určitú dobu poskytuje ochranu a príbytok, mali by sme pozerať, ako na maličký, ale zato veľmi silný zhluk energie. Táto malá energia ešte nevie čím bude, čo bude robiť a aké životy prežije.
       Je to podobné, ako keď sa spomínané malé bábätko narodí sem na Zem. Ešte samo nevie, aké bude mať zamestnanie, akého partnera a pod. Rodičia možno majú predstavu, čo by z neho chceli mať, ale zatiaľ vie iba plakať, papať a kakať. Tak isto to je aj s energiou, ktorá si práve uvedomila samú seba a začína sa v nej ozývať tichým hlasom túžba: ísť sa rozvíjať a zdokonaľovať. Aj tu sa o ňu maličkú a krehučkú starajú Bytosti na to určené, rovnako, ako v pôrodnici zdravotné sestry o novorodenca. Tieto Bytosti ju obklopujú láskou, ktorú si my ľudia asi ani nevieme predstaviť a pochopíme to ,  až  keď sa vrátime Domov, tam kde už neexistuje ani  plač , ani bolesť, ale iba radostná a láskyplná práca pre všetkých pomáhajúcich si navzájom. Určitý čas prebýva táto malá energia, tento zárodok ľudského „JA“ v kvete, kde je o neho dobre postarané a postupne získava viac a viac sily. Až jedného dňa sa v ňom prebudí silná túžba ísť spoznávať niečo nové a hlavne túžba po sebauvedomení sa a možnosť ísť sa ďalej rozvíjať. Hneď, ako v tomto našom „JA“ splanie táto túžba, dostane na cestu prvé oblečenie, alebo inak povedané obalí sa do nového odevu, ktoré ho bude ochraňovať na ďalšej ceste Stvorením a umožní mu pozrieť sa do končín, kde by sa bez tohto obalu inak nedostal. Takto to naše JA pomaly a postupne putuje rôznymi časťami Stvorenia a postupne si oblieka nové a nové obaly a zostupuje stále nižšie smerom k hrubohmotnosti , čím  jeho cieľ je nám všetkým dobre známa matka Zem.
       Skôr však, kým vkročí po prvýkrát na prašnú cestu životov tu na Zemi, musí na seba obliecť  mnoho ochranných obalov. Musí sa rozhodnúť, ku ktorému princípu chce smerovať svoju službu Bohu. Či to bude mužský alebo ženský princíp. Toto rozhodnutie je potom na celé jeho bytie.  Keď už je poobliekaný do všetkých potrebných obalov, ten posledný sa volá Duša, tak je pripravený na vtelenie sa do ľudského tela. Tento dej však rovnako, ako všetko vo Stvorení  podlieha presným zákonitostiam. Nikto sa nenarodí na tento svet len tak. Nenarodí sa rodičom podľa náhodného výberu. Tu si treba uvedomiť Zákon príťažlivosti rovnakého druhu, ktorý neomylne pritiahne dušu presne k takým rodičom a do takej rodiny, akí sú mu najrovnorodejší. Majú podobné pekné, ale aj tie škaredšie vlastnosti. Podobné túžby a city. No proste sú si podobní svojou vnútornou podstatou.
      Všetko sa začína už počas oplodnenia vajíčka spermiou. Hneď, ako prebehne tento dej, vyžaruje z matky energia, ktorá jasne a zreteľne signalizuje, že pod jej srdcom sa formuje a rastie nový život. To je informácia, na ktorú čaká mnoho duší a okamžite sa všetky tešia, že vznikla ďalšia možnosť pre vtelenie sa do nového malého telíčka. Od tejto chvíle je matka obklopená viacerými  dušami, ktoré sa od nej nepohnú ani na krok a spolu prežívajú s ňou aj jej radosti, aj jej trápenia, či bolesti. Takto to funguje prvých štyri a pol mesiaca. Matka je obklopená dušami, ktoré trpezlivo čakajú na svoju príležitosť. Toto obdobie tehotenstva je však veľmi dôležité hlavne z dôvodu toho, ako toto obdobie prežíva matka. Taká duša sa potom narodí, alebo inak povedané s takými vlastnosťami. Keď je matka počas tých prvých mesiacov väčšinu času nervózna, nahnevaná a pod., presne takého Ducha s podobnými vlastnosťami aj pritiahne. Naopak, ak je matka kľudná, vyrovnaná a tešiaca sa na nového človeka rastúceho v jej tele, tak pritiahne Ducha, ktorý jej bude robiť v živote radosť svojim správaním aj celkovým bytím. Čím je matka kľudnejšia a šťastnejšia, k čomu by sa mali snažiť prispieť všetci členovia rodiny, ktorí s ňou prichádzajú v tomto období do kontaktu, tým bude aj novonarodený človiečik spokojnejší a kľudnejší. Matka má v tomto období klásť veľký dôraz na to, s kým sa stretáva, kam chodí, ako myslí, ako hovorí, na miesta  alebo ľudí, ktorí ju dokážu rozladiť. Tomu všetkému nech sa radšej v tehotenstve vyhýba. Tak ako matka všetko prežíva v prvej polovici tehotenstva, podľa toho aj postupne odpadávajú duše, ktoré sa v jej blízkosti  pohybujú. Zostávajú už len tie, ktoré sú jej v danej chvíli najrovnorodejšie, až zostane len tá jedna , posledná, ktorá sa medzi štvrtým a piatym mesiacom vtelí do rastúceho telíčka dieťaťa. Tento dej žena pocíti ako prvé pohyby bábätka. Práve vtedy, keď dieťa prvýkrát „kopne“, sa vtelila najrovnorodejšia duša do tela maličkého človeka. Potom už dieťa spolu prežíva s matkou ešte intenzívnejšie všetko to, čo matka práve koná, na čo práve myslí, čo práve rozpráva a hlavne čo práve cíti. Ani tu nesmie matka povoliť vo svojom snažení byť kľudná a spravodlivá.
      Po uplynutí deviatich mesiacov sa nový človiečik narodí na svet a rozostrie sa pred ním možnosť učiť sa spoznávať život, Božie zákony a naučiť sa všetko, čo ešte doteraz nestihol...       

      Život
       Malý človiečik sa narodil. Pomaličky sa učí spoznávať svet. Učí sa prvým krokom, prvým slovám, sám jesť, sám piť a pod. Nevie však ešte nič o tom, čo je to spravodlivosť, čo je to láska v tom ľudskom ponímaní. Dieťatko to vie iba zo svojej podstaty, zo svojho ducha. No teraz, keď sa ocitlo v pozemskom tele tomu ešte nerozumie. To,  ako sa tieto veci naučí a ako ich pochopí, je starosť jeho terajších rodičov. Oni sú zodpovední za to, ako pôjde tento človiečik vychovaný do života a ako sa bude správať k svojmu okoliu. Ako bude rozumieť celému dianiu, ktoré sa všade rozprestiera. Iba rodičia sú zodpovední za to, či dieťa naučia, že: „Bez práce nie sú koláče. Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne. Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá“. A v neposlednom rade: „Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra“. Jednoducho ho naučia všetky zákony Stvorenia, ktoré sú v ňom votkané a usmerňujú životy nás všetkých. Človiečik musí postupne pochopiť, že aj priateľov, aj partnera si pritiahne vždy iba takého, ktorý je mu v mnohom podobný, a že čo si zaseje, to si aj zožne. Toto naučiť každé dieťa je povinnosťou pozemských rodičov. Mali by pochopiť, že dieťatko im prišlo ako dar, nie ako ich majetok, s ktorým si môžu robiť čo chcú a ako chcú. Je to Stvorením im zverená osoba, ktorú nemôžu vychovávať, ako sa to páči im, ale ako to Zákony vesmíru požadujú. Preto dbajme všetci rodičia na to, aby naše deti dokázali rozpoznať, čo je spravodlivé. Aby sa už v útlom veku naučili to, že v živote docielia niečo iba vtedy, keď si to zaslúžia svojou prácou.
       Ako dieťa postupne rastie, pozoruje správanie rodičov a často krát ich napodobňuje. No keď už dospieva,  začína ono samo vyciťovať, chápať a rozumieť udalostiam, ktoré sa okolo neho dejú. Bohužiaľ ,my dospelí ho väčšinou nepočúvame a snažíme sa mu nasilu dostať do života svoje názory a svoje chcenia, ktoré sa nám doteraz ešte nepodarili  uskutočniť. Posielame ho do škôl, ktoré si nevybral on sám, ale my. Chceme, aby ich vyštudoval. Chceme mať z neho niečo, čo v skutočnosti nie je. Áno, vo väčšine prípadov sa to dotyčný dokáže všetko naučiť a často krát v tom zamestnaní zotrvá aj celý život. No šťastný nebude nikdy, pretože už od začiatku sa v ňom utlmilo to, čo si sem do života priniesol ako predpoklad jeho ďalších činností, alebo inak povedané jeho vlohy.
       Dnes je moderné, že chceme mať z našich detí lekárov, právnikov, či programátorov. Zabúda sa však už na to, že ani lekár, ani právnik by neurobili nič, keby sa niekde nenašiel človek, ktorý mu ušije oblek, alebo ktorý mu dopestuje obilie, aby z neho následne niekto ďalší upiekol chlieb, ktorý mu dodá potrebnú energiu pre telo. Celý problém však je v tom, že sa robia veľké rozdiely v odmenách za prácu pre právnika a napríklad pre upratovačku. Obe tieto zamestnania sú pre náš život tu na Zemi rovnako potrebné. Avšak hodnota odmeny za ich prácu je nepomerná. Preto chcú byť všetci právnici, aby zarobili čo najviac peňazí, ktorými sa dá tu na zemi kúpiť skoro všetko. Avšak zabúda sa na to, že skutočné hodnoty sú niekde inde, ako v plnej peňaženke. Preto dbajme my rodičia na to, aby sme vypozorovali na našom dieťati, čo ho baví, čo rado robí a vtom ho neskôr podporili aj keby chcel ísť „LEN“ za údržbára, či za dojičku kráv. Keď ho v tom podporíme, dáme mu do života príležitosť robiť to, čo je z jeho podstaty a na čo má predpoklady. Iba tak môže byť v živote aj šťastný...
      Život plynie ďalej. Mladý človek, prechádza v štúdiu z ročníka do ročníka, nadobúda ďalšie a ďalšie životné skúsenosti. Tu sa však pred ním rozprestiera ďalšia veľmi dôležitá, azda najdôležitejšia otázka, či rozhodnutie v živote. Voľba partnera. Aj tu robíme my dospeláci často chybu a snažíme sa zasahovať do toho, koho si „naše“ dieťa zvolí za manžela, či manželku. NIE, nesmieme to robiť. Aj táto voľba musí vychádzať čisto len z človeka samého, ktorého sa to týka. Nesmieme do toho vstupovať  napríklad: „Toho si neber, veď nemajú žiadne peniaze“, alebo „Pozri aká je divná, toto chceš mať celý život na krku“? Nie, každý si je strojcom svojho šťastia a voľba partnera nie je výnimkou. Aj tu sa musí človek rozhodnúť celkom sám. My môžeme iba v tichosti stáť v ústraní a byť pripravení pomôcť, alebo poradiť, ak dieťa príde s prosbou o pomoc, či radu. Tá rada by, ale nemala znieť: „Toho áno, alebo tú nie“. Skôr by to mala byť podpora a výzva v to, nech mladý človek urobí  rozhodnutie zo srdca, nech to nepremyslí rozumom, ale nech počúvne svoj cit. Až potom bude toto rozhodnutie slobodné a môže priniesť osoh všetkým zúčastneným stranám. Takto by mala vyzerať každá naša pomoc deťom už v dospelom veku. Vždy iba z ústrania byť pripravení poradiť , či pomôcť, ak o to dotyčný požiada. Inak sa do ich životov už vôbec nestarať ...
      Takto mladý človek doštuduje, nájde si partnera a formuje si už svoj vlastný život, kde sám preberá zodpovednosť za to ako myslí, čo hovorí a koná. Tu mu už rodičia nepomôžu. Vtom je už celkom sám a sám si vytvára svoj vlastný osud. Rodičia mu už môžu iba svojím životom a správaním dávať príklad, ako by mal spravodlivo a s láskou fungovať. Potom sa už celý dej znova a znova opakuje a mladí ľudia privádzajú na svet potomka, ktorý k nim prišiel na „návštevu“ niečo sa naučiť, presne tak, ako sme si to opísali vyššie...   

      Smrť
   
Rovnako ako narodenie a život aj pozemská smrť podlieha presne stanoveným zákonitostiam. A nielen smrť, ale aj to, čo sa s dušou človeka deje po jeho odchode z tejto Zeme.
      Po pozemskej smrti odíde duša človeka na jej presne určené miesto, ktoré si „zaslúžila“ svojím celkovým bytím na Zemi. Či už telo človeka bolo choré, nevládne, alebo zomrie prirodzenou smrťou, či náhle a neprirodzene. Nikdy nejde tam, kde si to sama praje, ale vždy ju zákon príťažlivosti rovnakého druhu pritiahne presne tam, kde sú jej podobné duše s rovnakým, alebo veľmi podobným vyžarovaním. Čiže na jednom mieste sa zídu sebe veľmi podobné duše, ktoré disponujú veľmi podobnými vlastnosťami. Tak, ako sa správali a vyžarovali tu na Zemi, na také miesto sa po pozemskej smrti aj dostanú. Treba si tu uvedomiť, že to naozaj nie je tak, že sú mu všetky hriechy odpustené a on nech žil akokoľvek, po rozhrešení kňazom putuje do Raja. Nie, všetko podlieha prísnemu zákonu vyrovnania a zlodeji sa dostanú ku zlodejom, vrah k vrahom a naopak, človek s dobrým zmýšľaním a čistým srdcom zasa k sebe rovným, čiže k pekným, ušľachtilým dušiam.
     Zoberme si príklad. Človek, ktorý počas pozemského života hromadil majetky nie celkom poctivým spôsobom, užíval si vďaka nakradnutým peniazom všetky tie telesné pôžitky, ktoré dnešná spoločnosť a pokroková doba ponúka. Po smrti to však s tým užívaním nebude také ružové. Zákon rovnorodosti ho okamžite pritiahne do miesta na druhom brehu, kde sú zídené všetky ľudské duše, ktoré sa počas života v tele správali rovnako, alebo veľmi podobne ako náš dotyčný.
    Tým, že po pozemskej smrti duša zanecháva telo a odchádza iba so svojimi prežitiami a vlastnosťami, nemôže sa tam skryť pred druhými a pretvarovať sa. S telom tu zostáva samozrejme rozum, a preto si už nedokážu premyslieť, aby sa ukázali v tom lepšom svetle. Ostávajú nahí sami pred sebou so všetkými negatívami, ktoré v živote pozasievali. Navzájom sa tam teraz okrádajú, klamú a snažia si odtrhnúť maximum len pre seba. Ako náhle sa to niektorým z nich podarí a už nadobudnú zasa to, čo chceli, vzápätí ich im podobní okradnú a oni zostanú zrazu viditeľne sami, len s bolesťou a nechuťou, že ich niekto okradol. Znova potom hľadajú cestičky, ako nadobudnúť odcudzený majetok nazad a opäť sa prikláňajú ku krádežiam a klamstvám.
     Takto sa to točí stále dookola. Neustále si tam duše prežívajú to, čo v živote zasievali voči druhým ľuďom. Prežívajú na vlastnej koži aké je to byť okradnutí a podvedení. Z tohto súkolesia sa duša dostane až vtedy, keď  začne byť nespokojná s tým, čo sa jej opätovne deje a zatúži po zmene. Začne si uvedomovať, že takto žiť nechce. Začne z nej vychádzať zrazu túžba nielen po majetkoch a pôžitkoch, ale túži už žiť bez sklamaní a bez krádeží. Ako náhle z nej vychádza takáto túžba, čiže cit, tak ju pomaly začnú priťahovať neviditeľné sily, ktoré ju skôr, či neskôr pritiahnu späť do pozemského tela, kde sa znova narodí a bude jej daná možnosť odčiniť a raz a navždy sa naučiť, že podstata žitia človeka má byť v niečom úplne inom, ako sú pôžitky a hromadenie pozemských majetkov. Treba však aj tu spomenúť to, že život, do ktorého sa spomínaná duša narodí, bude zasa presne určený podľa Božích zákonitostí a väčšinou sa duša narodí do pomerov, ktoré pred tým nedbanlivosťou a sebeckosťou vytvorila ona sama iným ľuďom. Narodí sa do chudobných pomerov, kde bude mať okolo seba aj tých bohatých. Nik však jej nebude ochotní pomôcť v chudobe a biede. Sama si bude musieť prežiť, že už nikdy nechce byť lakomá a pôžitkárska. Uvedomí si, že so zverenými nám darmi, či už sú hmotné, alebo nehmotné musí človek nakladať tak, aby spravodlivo slúžili pre dobro ľudí. Nie pre jednotlivca, ale pre všetkých, ktorí to potrebujú. Ten, kto od života dostal do spravovania majetky, ten by ich mal využiť pre prospech všetkých ostatných. Počas toho života si bude môcť všetky tieto zákonitosti uvedomiť, svojím vlastným prežívaním odžiť chyby, ktoré napáchal, a tak sa postupne uvoľniť od karmického zaťaženia s tým súvisiaceho. Ak naozaj pochopí, ako má žiť a slúžiť celku, tak po smrti už nebude pritiahnutý k zlodejom a vrahom, ale bude odvedený na miesto, kde sa schádzajú spravodlivé ľudské duše, ktorých prvoradá snaha je pomáhať. Snaha neustále naplno tvoriť pre svoje okolie, a tak dodržiavať Zákony, ktoré do našich životov votkal Stvoriteľ. Potom už nebude musieť prežívať klamstvá a krádeže, ale ak priloží ruku k dielu, bude jeho bytie naplnené iba radosťou, pretože bude za svoju pomoc okoliu dostávať zasa iba pomoci sám pre seba. Nasledovne  v ňom už bude rezonovať iba neustála túžba slúžiť a pomáhať. Stvorenie je vo všetkom tak dokonalé, že mu opäť umožní to, po čom túži a on bude môcť rôznymi spôsobmi pomáhať ľuďom, ktorí sa ešte potrebujú naučiť to, čo kedysi sám nezvládal...
     Takto to funguje u všetkých ľudí bez rozdielu. Takí, akí sme skutočne vo vnútri a aké sejby a skutky sme počas života zasiali, na také miesto sa po pozemskej smrti dostaneme. V mnohých prípadoch zostaneme pripútaní priamo na miesto tu na zemi, kde sme najviac chybili, alebo pestovali závislosti. Všetko je len na nás, kam nás to po smrti pritiahne a my sa budeme musieť odtadiaľ pracne svojou snahou prepracovať k možnosti odčinenia si všetkého toho negatívneho, čo sme si počas predošlých životov nadrobili.
     Skúsme sa preto už dnes zamyslieť nad sebou samými, či naozaj našou hlavnou snahou je navzájom si pomáhať a tak slúžiť  Bohu, alebo je to ešte niečo iné, čo nás však odvádza od skutočnej podstaty bytia človeka. Podajme si navzájom nezištne pomocnú ruku vždy, keď to bude situácia vyžadovať a vytvoríme tak lepšiu budúcnosť pre nás samých a pre všetkých, ktorí tieto zákonitosti ešte nepochopili... 

                                                                                                                                                       Miloš Švihorík    

späť